Máte doma dieťa, ktoré sa neustále porovnáva s deťmi naokolo? Porovnáva výsledky, ako sa mu darí vyhrať v behu so spolužiakmi, pri futbale, napísať diktát zo slovenčiny alebo byť víťazom v stolovej hre či prerásť spolužiaka v triede? Alebo aj v tom, koho rodina je bohatšia alebo chodí na lepšiu dovolenku? Ak ho zaujímajú neustále výsledky a výkony ľudí okolo seba, nemusí to byť vždy prospešné.
Niekto by možno povedal, že ustavičné porovnávanie je správne, lebo získavate feedback, ako na tom komplexne vlastne ste. A v detstve je porovnávanie do určitej miery aj prirodzené. Ale tento zvyk má v prehnanej podobe aj svoje tienisté stránky. Ak sa príliš zameriavame na ľudí okolo nás, môže to naznačovať, že máme nízke sebavedomie, nie sme so sebou spokojní a túžime byť ako ostatní, prípadne vyčnievať z davu, byť najlepší a to často so sebou prináša aj negatívne javy ako závisť a nenávisť, ktoré ľudí nikdy neposúvali dobrým smerom.
Pravdou je, že často za tento zvyk môžu práve rodičia. Začína to porovnávaním súrodencov, kedy začali hovoriť, kto lepšie spal a kto bol poslušnejší. A neskôr sa pýtame na známky spolužiakov v škole.
Deti sa tak učia, že poznať svoj vlastný pokrok nestačí a zasievajú v sebe nenávisť voči tým, ktorí sú od nich lepší. Často sa takto zbytočne narušia priskoro súrodenecké či priateľské vzťahy. A porovnávanie pokračuje aj v školských triedach, kedy sa vyzdvihujú len deti, ktoré majú najlepšie známky. Počas školskej dochádzky to bývajú celé roky zväčša tie isté deti. Učitelia zabúdajú chváliť individuálny pokrok každého jedného dieťaťa. A je to chyba, pretože byť súčasťou “triedneho priemeru“ pre niekoho môže znamenať vynaloženie ďaleko väčšieho úsilia ako u iného byť v triede najlepší. Česká psychologička Jana Nováčková hovorí, že takéto verejné porovnávanie detí v škole nepôsobí motivačne, práve naopak. Mnohé z nich si povedia, že sa im nikdy nepodarí to, čo ich spolužiakovi, a tak sa o to ani nepokúsia. Podľa psychologičky dokonca hrozí, že deti, ktoré sú vyzdvihované, môže zvyšok triedy nenávidieť a stanú sa obeťami šikany.
Nie je preto dobré podporovať v deťoch tieto pocity nedostatočnosti a extrémnej súťaživosti. Ako im môžeme pomôcť, aby sa prehnane neporovnávali?
